Srdce je dostatočne elastické na to, aby doňho nasral každý klamstiev, ako do plastového vreca a odhodil ho do kríkov, ako keď sa vrah snaží zbaviť znásilnenej mŕtvoly.
Srdce nebolí. Vyblednuté obrazy tých, ktorí v ňom kradli a odišli, tlačia na jeho steny hranami rámov, do ktorých sú zasadené. To ľudia bolia. Ako ťažké lieky v prázdnom žalúdku, bez užívania probiotík. Nútia zvíjať sa v posteli v ukrutných bolestiach, ako pri prasknutí vredu.
Zo všetkých zrkadiel stekajú oranžové sliny a po prehryznutom jazyku sa šmýkajú nadávky na seba samého. Láska si opäť nasadila kuklu a utiekla s lupom o dom ďalej. Na srdci sa vynímajú jazvy a do všetkých tých poranených miest už nikdy neprenikne odpustenie.
Pomaly prichádza koniec dní a nádej sa spokojne hojdá vo všetkých oknách naproti. Vyplazujú škodoradostné jazyky, ukazujúc na smutné tváre za sklenenými výplňami, ktorým do noty hrajú už len umierajúce muchy v zažĺtnutých žalúziach.
Na miestach poslednej zelene v betónovom chrupe sídliska zhadzujú ohnuté stromy farebné parochne.
Jeseň je občas naozaj smutná a drží s osamelými.
