Nenávisť k ľuďom som si nevybral dobrovoľne, ale je to tu. A už nevládzem myslieť alebo nemyslieť na všetko a na všetkých. Potrebujem vypnúť, zatiaľ však ináč ako strelou do hlavy, či skokom z dvanásteho poschodia. Potrebujem sa zamilovať. Naozaj. Nielen zachrániť pred peklom v mojej hlave a pred týmto svetom, ale môcť sa uvoľniť, ako keď si ubolený človek ľahne na masážne ležadlo a vie, že príde slasť, ktorá oslobodzuje od bolesti, modrín, jaziev, rán, stresu, myšlienok a všetkého toho smogu, nazbieraného za celé dni od iných ľudí. Všade sú desiatky, stovky, tisícky ohavných bytostí a svojimi jedovatými jazykmi miešajú podivné slová, ktoré nie sú viac, ako preplnené odpadkové koše, čakajúce na smetiarov alebo rozkopanie ožratými vandalmi.

Potrebujem zachrániť svoj svet pred týmto svetom a vedieť, že má zmysel dovoliť aj naďalej srdcu nádej na jeho úlohu milovať. Že má zmysel udržiavať druhú polovicu postele v strehu a dobrej kondícii. Že možno má ešte zmysel uchovať v sebe štipku dobra, ktoré po zahrnutí pozornosťou a láskou dokáže oživiť temnú krajinu, kde už dlho nič nerastie, pretože slnko je príliš ďaleko na to, aby existovali farby, teplo a radosť.

A keď už nič, tak potrebujem aspoň plameňomet a všetko to tu zapálim. Horiaci ľudia budú s krikom bežať ulicami, ako na lampiónovom pochode. Budú do seba vrážať v nádeji, že im niekto pomôže, no plamene budú tancovať na každej hlave, ramenách, prašivých kabátoch, svetroch, klobúkoch, sukniach, nohaviciach. V panike vbehnú do budov a plameňmi nakazia interiéry svojich domovov, dvorov, budov. Chytia sa ovocné stromy, zelenina, úroda. Psy budú utekať pred pohladením a so smutným kňučaním budú čakať, až z mŕtvych tiel zlezie koža a spálené mäso, aby si pochutnali na kostiach. Z kostolov vybehnú  pomätenci so sklamaním, že žili v klamstve a veže ani kríže nič nevydržia. Rozpadnú sa, ako kolená starej kurvy a popadajú na staré lavice, zodraté od laktí, ktoré naliehavo hľadali útechu, no dlhosrstý Kristus stále nemo čumí rovnakým smerom a neodpovedá.

Potom sa budem prechádzať po spálenisku s uvoľnením, že už nikdy nebudem od nikoho počuť blbé otázky, čítať zbytočné komentáre, cítiť stovky parfumov, neumytých papúľ, genitálií, pazúch, trpieť hlúposť, klamstvo, zbabelosť, bonzáctvo, povrchnosť, zapredanosť, vypočítavosť, chválenkárstvo, mliaskanie, pazvuky, špinu, smradľavé vetry vo výťahu, zle zaparkované autá, veľkolepé vstupné brány do poctivo sa tváriacich vagín, rozfúkané ofiny, poskakujúcich frajerikov, dlhé rady, zápchy, hlučných susedov, lenivých úradníkov, mentálne zaostalých policajtov, vegetariánov, psíčkarov s osratými špičkami topánok, moč a hovná ožranov a milión ďalších vecí.

Ale možno som ešte schopný dobra, pekného citu, pochopenia. Možno viem aj prijímať, aj rozdávať. Byť nápomocný, tolerantný, milý, nežný.

A možno nie.