Toľko sa toho narozpráva o priamosti, úprimnosti a otvorenosti. Toľko sa toho rozpráva o tolerancii a o tom, že všetci robíme chyby. Že je to normálne a minulosť je nepodstatná. Že podstatné je to, kým si teraz. Že existuje vzájomná komunikácia, budovanie dôvery, druhá šanca, odpustenie.

S niekým si padnete do oka. Začnete sa stretávať a spoznávať. Ste si vzájomne sympatickí, priťahujete sa, je tam chémia aj tá potrebná iskra. Takmer láska na prvý pohľad. Cítiš, že by to mohlo vyjsť. Zaspávaš s chuťou žiť aj zajtra a každé ráno sa budíš s odhodlaním, byť lepším človekom, než si bol včera.

Vraví ti o tom, aké dôležité je povedať si pravdu už na začiatku. Že netreba nič tajiť, pretože dôležité je to, čo ste si na sebe všimli teraz. V prítomnosti. A na tom budete stavať. A tak získaš pocit, že sa naozaj môžeš otvoriť a vyložiť karty na stôl. Nielen svoje prednosti a všetko to pekné. Nielen to pozlátko, ktorým si ľudia na začiatku motajú hlavy, v potrebe ukázať sa v tom najlepšom svetle. Ale aj všetko to ostatné, čo je súčasťou tvojho života. Alebo čo jeho súčasťou bolo. Pretože tvoja minulosť z teba vyformovala človeka, akým si teraz a akého si ťa všimol/všimla. A tak tú osobu pozveš do svojej trinástej komnaty, nech je to jasné teraz, nie o rok, dva, tri. Príde ti to fér.

Stojíte na prahu a stále ťa uisťuje, že ťa chce, že ťa chce spoznať, že v dobrom aj zlom neplatí iba po svadbe, ale vo vzťahu celkovo. Poteší ťa takýto prístup a spoločne, držiac sa za ruky, vkročíte dnu.

Ani sa nestihneš spamätať a otáča sa ti chrbtom. Odchádza preč, bez slova, bez vysvetlenia. Maximálne tak s nejakou rýchlou výhovorkou, že nie je ten správny čas, že sa potrebuje venovať sebe, kariére, záľubám. Že nemá vo svojom živote pre teba miesto. Rýchle a štipľavé ako facka.

Sedíš sám/sama. Opäť. A premýšľaš nad tým, prečo byť v živote úprimný? Ako sa buduje dôvera? Prečo ťa niekto uisťuje o tom, že ostane. Že neutečie. Že si zaujal/zaujala tým, kto si teraz. Akým človekom si v súčasnosti.

Vstávaš, otvoríš hruď, vyberieš srdce, odložíš ho do skrine v tej svojej trinástej komnate, vedľa všetkých tých kostlivcov, ktorých máme v živote všetci a vkladáš si do hrude kameň. Ten len tak niekto šípom neprestrelí.