Predstavte si, aké by bolo zoznamovanie jednoduchšie a aj samotné partnerské vzťahy pevnejšie, keby ľudia nevideli. Keby bolo všetko iba o pocite a o komunikácii. O naslúchaní a pozornosti. Keby nehral úlohu vzhľad, pominuteľná krása, mladosť. Keby sa ľudia neodmietali iba na základe vzhľadu, bez spoznania jeden druhého. Keby vzájomné spoznávanie stálo na komunikácii, rozhovoroch, porozumení, vnímaní každého pohybu, reakcie a aj toho najmenšieho záchvevu tela pri dotyku, bozku, pohladení.
Keby sme sa poznávali iba po hlase, po hmate, podľa vône… .

Veľa ľudí by si aj s niekym chcelo začať, pretože sa im páči a cítia sa s nim dobre. No nikdy k tomu nedôjde, pretože sa boja reakcie verejnosti, keby ich spolu videli. Odsúdenia, výsmechu a blbých poznámok, lebo tí druhí predsa lepšie vedia, kto sa ku komu hodí, kto na koho má, kto je pridobrý, kto je zlý. Kto je pre koho primladý, kto pristarý, kto je príliš nízky, chudý, tučný, nesúmerný, kto príliš bledý, kto má riedke vlasy, krivé zuby, nepeknú jazvu, škaredý, chudobný, so strojčekom na zuboch, znamienkom na tvári… . A tak sa mnohí riadia tým, čo by povedal na ich nového partnera niekto iný. Či ho náhodou niekto nevysmeje. Nie je podstatné, čo hovorí srdce a pocity, ale čo by povedali ostatní.

Keby ľudia nevideli, nikto by neukazoval prstom. Nikto by sa nikomu nevysmieval. Neboli by podstatné šperky, auto, účes, oblečenie, mejkap a kopa zbytočných póz a nezmyslov. Ľudia by sa sústredili na iné svoje stránky. Na prejav, vedomosti, vyjadrenie názoru.

Každý máme nejaké predsudky a často podvedomé. Ale aj tak. Stojí to za zamyslenie. Myslím si, že každý by si niekoho našiel a dostali by šancu aj ľudia, ktorí majú problém so sebadôverou kvôli vzhľadu, lebo si myslia, že sú menejcenní. Keď majú nadváhu, jazvu, pehy, postihnutie, vypadané vlasy, málo šperkov a hotovosti. Že sú nezaujímaví, obyčajní. Mnohokrát sú to však ľudia sčítaní, chytrí, zábavní, charizmatickí.

Radšej sa budem hodiny prechádzať, alebo ležať vedľa niekoho, s kým si mám čo povedať, na čom sa zasmiať a kto má odpovede, pasujúce do mojich životných otázok, ako s niekým, kto je iba výstavnou figurínou, či živým billboardom pre kozmetických výrobcov, s nádielkou cudzích myšlienok, alebo citátov na jazyku, no keď sa opýtam na hlavné mesto Číny, tak mi povie že Japonsko, že sa sklo vyrába z vody a keď varí polievku, tak vodu dáva až na koniec.