Zaujímavé, ako poniektorí vedia lepšie, kto je pre koho vhodným, alebo nevhodným partnerom a kto má s kým chodiť/nechodiť, pritom ten pár to asi vie najlepšie nie? Veď ľudia sa dávajú dokopy preto, lebo si myslia, že sa k sebe hodia. Kto by to mal vedieť lepšie? Zdieľajú spoločné chvíle, pekné zážitky, tajomstvá, vedia o svojich skrytých vlastnostiach, slabostiach, nerestiach, o ktorých ostatní netušia, pretože si myslia, že všetko je iba povrch. Že neexistuje nejaké vnútro. A láska je zároveň slepá. To je fakt. Príjemná slepota, ku ktorej netreba paličku, okuliare, ani učiť sa Braillovo písmo. Nejaká osoba vám padne do oka a oslepí vás. A nikto by vám ten pocit nemal brať, ani vás zneisťovať.
Keď sa s niekým dáš dokopy, často sa o sebe dozvieš také príbehy, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani hollywoodsky režisér sci-fi filmov. Objavia sa porotcovia a radcovia z kruhu kamarátov a bohužiaľ aj z rodiny, ktorí majú potrebu ťa pred tvojim novým partnerom vystríhať; upozorniť naňho, že je nevhodný a pod tvoju úroveň. Zavolajú ťa na kávu, aby ti povedali niečo „súrne a dôležité“ o tvojom partnerovi, alebo ti to napíšu, zatelefonujú, či odniekiaľ vyhrabú a pošlú nejaké staré foto, komentár, alebo príspevok z jeho sociálnej siete. Odkiaľ sa ale berie takáto iniciatíva? Vidia ťa šťastného/šťastnú a chcú ti to vziať, no aj keby to bola len ilúzia, tak si tým človek musí prejsť sám. A nikdy neviete, kto vám dokáže dať to, čo od partnera očakávate. Kto vám dokáže dať šťastie a naplnený vzťah.
„Čau, počúvaj, ten tvoj/tvoja je ale pekný kvietok. Poď na kávu, musím ti o tom povedať.“ – a prídu reči a „fakty“ z minulosti, prítomnosti, dokonca aj z budúcnosti. Alebo kto čo počul, kto sa čo dozvedel, kto čo videl. Útržky z temnej minulosti tvojho partnera, alebo poukázanie na jeho nedostatky a „vady“. Ten je príliš chudý, tá príliš tučná, ten pre teba príliš nízky, tá pre teba príliš vysoká, ten príliš starý, tá príliš mladá, ten príliš chudobný, tá príliš vulgárna, ten príliš skúsený, tá príliš nesmelá, ten kradol v obchode, tá tancovala v stripklube, ten niekomu rozmlátil hubu, tá ma otca pijaka, ten sedel v base, tá ma krivé zuby, ten sa škaredo oblieka, tá má malé prsia … .
Ako hovorí môj kamarát, „každý máme nejakého kostlivca v skrini“. Ak je ta skriňa ale pre niekoho zavretá, načo tam lezie niekto cudzí, aby ju vyťahoval a ukazoval zamilovanej osobe? Nech má človek za sebou čokoľvek, nech akokoľvek vyzerá, nech sa dopustil čohokoľvek; každý má v sebe zároveň niečo pekné, dobré, príťažlivé, čím dokázal toho druhého zaujať. A to je fajn nie? Veď vzťah je skriňa, do ktorej dvaja ľudia ukladajú spoločné veci, zážitky, tajomstvá, čas, nádeje, predstavy, túžby, poznanie…. . Nie je to tá istá skriňa, v ktorej je zatvorený kostlivec minulosti. Nie sú to pochybnosti a zneisťovanie inými ľuďmi, ktorí by mali zamilovaný pár podporiť a tešiť sa z toho, že svetu vládne láska a to aj napriek vadám, zlozvykom, nerestiam a nedostatkom. Nie im to kaziť.
Často ten, od koho by ste to najmenej čakali, vám dokáže dať najviac a svet urobiť pekným a znesiteľným aj bez ružového sklíčka.
