Foťte sa. Je to zachytený moment vášho života, ktorý sa uchová navždy. Aj keď sa pominú všetci, ktorí vás poznali.
Kedysi ľudia nosili fotky tých, ktorých majú radi v peňaženke, alebo v púzdre na doklady. Často s niečim napísaným na zadnej strane. Venovanie, vyznanie, meno, dátum … . Čokoľvek. Bolo to pekné.
A napriek tomu, že pre mnohých je to už smiešne, staromódne a trápne, je stále pár ľudí, ktorí v sebe živia sentiment, tradície, romantiku, slušné mravy, takt, úprimnosť a venovania na opačných stranách fotografií. Má to svoje kúzlo.
Dnes si ľudia posielajú selfiečka. Skladujeme ich v mobiloch, dávame si ich na pozadie displeja, pozeráme sa na ne, keď je dotyčná osoba ďaleko, alebo keď odišla navždy. Sama, s niekym iným, kvôli niekomu inému, alebo na večnosť, kde osoby strácajú svoje tváre a zvečňujú ich už iba maľby, fotografie a videá.
Áno, žiadna fotografia nenahradí možnosť spoznávať niekoho osobne a byť s ním naživo. Ale tú možnosť osobného kontaktu môže kaziť toľko vecí, poväčšine smutných, že si uchovávame aspoň obraz. Aj keď čo je viac, ako môcť vnoriť tvár hlboko do vlasov milovanej osoby a vdychovať jej jedinečnosť? Čo je viac, ako pulzujúce teplo fyzického kontaktu? Čo je príjemnejšie, ako hlas, ktorý upokojí dušu po náročnom dni?
Čo je cennejšie, ako prsty, ktoré pohladia tvár skrčenú bolesťou a zotrú slzy nežnejšie, ako hodvábna šatka? Čo je naplňujúcejšie, ako keď sa blízka osoba vráti domov a čaro jej úsmevu sa nezmení, ani keď si navzájom prajete sladké sny a dobré ráno?
Ale je tu pominuteľnosť. Starneme a umierame. Na koľkých fotkách v peňaženkách, púzdrach na doklady a na pozadiach mobilných telefónov niekoho iného ste? A koho tam máte vy? Na koho sa pozeráte večer pred spaním v galérii telefónu, alebo na fotke pripnutej na chladničke, založenej v obálke, peňaženke, alebo na spätnom zrkadle v aute? Rodič, dieťa, manžel, kamarát, milenec … .
A kto každý má fotku vašej tváre? A čím ste si to zaslúžili? Takými ľuďmi totiž ste.
