Mnohí ľudia sa boja vyznať city a priznať, že túžia po láske. Alebo sa boja priznať, keď láska vyprchala a radšej podvádzajú a klamú, než by sa mali pozrieť partnerovi do očí a porozprávať sa. Priznať, že to tam už nie je. Že iskra zhasla. Že je koniec. A ísť svojou cestou férovo.
Mnohí si požičiavajú peniaze a potom sa boja telefonovať a zdvíhať cudzie čísla, pretože nevedia, či náhodou nevolá niekto, komu dlhujú a boja sa povedať, že nemajú.
Mnohí sa boja priznať, že niečo nevedia, že na niečo nemajú, že nie sú všemocní, najrýchlejší, najsilnejší a boja sa uznať niekomu inému, že je lepší. Boja sa prejaviť niekomu inému rešpekt, obdiv, úctu, napísať báseň, vyznanie, požiadať o ruku, prijať zodpovednosť za svoje činy, za sex, za rozhodnutia, za prácu, za názor, za lenivosť, nezodpovednosť, agresivitu, povahu.
V krajine poserov sa ľudia boja, že im niekto povie, čo si o nich myslí. Boja sa pravdy, ak sa má týkať ich. Boja sa zlyhania, boja sa naprávať chyby, boja sa ospravedlniť, boja sa odpustiť. Boja sa dávať druhé šance, boja sa veriť, boja sa zlyhania, boja sa prehry, boja sa odmietnutia, boja sa riskovať, boja sa zmeny, boja sa dospieť.
A pritom si stačí iba pripustiť, že sú iba ľuďmi. A že každý človek má právo byť omylný. Že nebude každý vždy iba dobrý, iba s dobrými vlastnosťami, povahou. Že nebude vždy iba vyhrávať. Že nebude vždy lepší než niekto iný. A kvôli týmto strachom vládne svetu klamstvo, nevera, falošné priateľstvá, falošné vzťahy a obrovské množstvo bolesti a sklamania. Lebo sa ľudia boja pozrieť druhému do očí a priznať, čo si myslia, čo cítia, čo im chýba, čo potrebujú. A boja si priznať chyby.
