Asi najviac ma za srdce chytá, keď vidím, alebo čítam o nepekných detských osudoch, zážitkoch, bolestiach. Je toho v detskom svete príliš. Toľko bolesti, sklamania, plaču, modrín, zlomenín, a najsmutnejšie na tom je, že mnohé z toho prichádza z domova, alebo zo školy.

Deťom nepatrí a nie je vlastný svet výsmechu, bitiek, bolesti, modrín, zlomenín, šikanovania, trestov… . Deti majú svet spoznávať, nie byť trestané rodičmi za to, že ho ešte nepoznajú. Keď ešte nevedia, že ich môže zraziť auto, že môžu vypadnúť z okna, porezať sa, zadusiť sa a že je smrť definitívna. Bitka však nie je vysvetlenie a nezískajú ňou vedomosť, prečo to nemajú robiť a čo by sa mohlo stať. A to ani nespomínam krajiny, kde funguje obchod s deťmi, detskou prácou, alebo z nich modelujú vojakov, prostitútky, zločincov.

Deti musia mať v sebe tú dávku detskej naivity, nerozvážnosti, sebeckosti. Načo ich lámať k zatrpknutosti? Deti sú vnímavé, nasávajú informácie ako špongia a aj keď sú malé, tak tiež vedia čo je radosť, smútok, bolesť, strach. Majú právo na trpezlivé vysvetlenia, ako svet funguje a nie namiesto vysvetlenia byť obdarované bitkou kvôli tomu, že niečo robia zle, alebo nesprávne. Iba sa so svetom oboznamujú a bitkou žiadneho poznania nenadobudnú. Taktiež je absurdné mlátiť deti, alebo im dávať tresty za zlý prospech v škole. Akú známku zo správania by asi takíto rodičia dostali? Bijú ich za výsledky v škole a potom lajkujú a zdieľajú citáty o tom, že úspech v živote nezávisí od akademického titulu a štúdia, ale od využitej príležitosti. To sa nejak medzi sebou vylučuje nie?

Deti potrebujú vedieť že šikana nie je správna a že o nej treba hovoriť; či už o tej školskej, domácej, alebo na internete. Musia vedieť, že to nie je ich zlyhanie a nemôžu za to. Že nie je ich chybou a zlyhaním, keď sa im niekto vysmieva za oblečenie, účes, prospech, strojček na zuby, okuliare, váhu, postavu, pehy, rodinné a majetkové pomery … . Taktiež musia byť poučené o tom, že ich genitálie neslúžia na to, aby sa ich dotýkal sused vo výťahu, alebo na schodisku. Že je to zlé, neprípustné a že o tom treba povedať doma. Ak sa to ovšem nestáva doma, pretože aj takéto odporné prípady sú.

Rodičia by nemali lámať v deťoch svet rozprávok, pretože práve z neho získavajú definíciu dobra a zla a jeho hranicu. Nelámať v nich detské sny o povolaniach, pretože aj kozmonauta, aj smetiara, aj policajta, aj námorníka niekto musí robiť a tiež to boli kedysi deti. Ja som chcel byť smetiarom, mať oranžovú vestu a voziť sa na veľkom smetiarskom aute. A nikto to vo mne nelámal, ani sa mi nesmial, dokonca som mal veľké plastové smetiarske auto, s ktorým som sa hral.

Deti treba podporiť v ich záľubách, aj keď s nimi rodičia nesúhlasia, pretože nemusia ísť v ich šľapajách a ani robiť v budúcnosti rovnaké povolanie. Nech sa časom rozhodnú samé. A smutné je, keď od svojich detí očakávajú výsledky rodičia, ktorí ich odkladajú do škôlky a do školy, aby sa všetko naučili tam – pozdraviť, byť úctivé, vedieť sa obliecť, umyť, hrať a doma ho len zavrú do izby a namiesto pohladenia mu dajú plyšáka. Jediná ich starosť je skontrolovať domáce úlohy a žiacku knižku, lebo to je asi základ spokojného a šťastného dieťaťa a posolstvo rodičovstva. Tresty, povinnosti, bitka. A popri tom si nevšimnúť, že dieťa volá o pomoc. Bez slov.

Mnohí ľudia deti mať nemôžu, prišli o nich, alebo majú traumy z dobrovoľných potratov a je im to ľúto. Plodnosť a možnosť stvoriť nový život je tým najväčším darom a poslaním. Uchovať život v ďalších generáciách. Nie je to iba o sexe, ako zábave a minime zodpovednosti a keď sa stane „nehoda“, tak hľadať zázračné tabletky, alebo lekárske zákroky. Už ale dávno neplatí to o včielkach a kvietkoch, pretože nie každé dieťa si vraj zaslúži narodiť sa a spoznávať svet, chodiť do školy, pozerať rozprávky a hrať sa, pretože penis a vagína slúžia ľuďom predovšetkým na zábavu. Lunaparky ich asi omrzeli. Ale stačí sa opýtať tých, ktorí deti mať nemôžu, alebo o ne prišli, že čo je v živote najdôležitejšie. Ale až keď človek niečo nemôže mať, alebo to stratí, tak si uvedomí, čo je naozaj vzácne. Poznám to bohužiaľ aj z vlastnej skúsenosti.

A na záver ešte musím spomenúť, že aj deti, ktorým to trvá dlhšie, majú nejaký hendikep, alebo chorobu, majú taktiež svoj svet, svoje srdce, svoju krv, svoje myšlienky a svoje vlastné prejavy emócií. Nemusia skákať po strop, nadávať, ani sa opiť. A človek, ktorý takéto dieťa týra a bije za to, že je choré, si zaslúži urvať ruky.
To, čo môže byť pre niekoho iba komický pohyb, alebo pazvuk, je pre hendikepované dieťa osobitým prejavom emócií. A netreba zabúdať na to, že mnoho vážne chorých a hendikepovaných ľudí dokázalo veľké veci. Napokon, každý kto deťom berie ich svet, nádej a šťastie, bol kedysi tiež „iba“ dieťaťom. A svet nepatrí dospelým. Svet patrí deťom a mláďatám, pretože to je počiatok života. Čistota a nevinnosť.