Ľudia sa majú radi, ľúbia sa, milujú. Vyznávajú si to verejne na sociálnych sieťach. Rôzne príspevky, fotky, pesničky. Ako veľmi sa k sebe majú. A je to pekné.

Ale koľkí by sa obetovali pre toho druhého? Položiť zaňho život. Aká je to teda láska? Čo to teda znamená, že si dvaja ľudia vymenia srdcia? Že jeden drží v dlaniach srdce toho druhého?

Láska je aj obetovanie sa pre druhého. Láska je byť s niekým v dobrom aj v zlom, a nie len po svadbe. Láska nie je potreba mať sa s kým odfotiť, mať s kým ísť na dovolenku, mať s kým spať, môcť sa nim pochváliť kamarátom, mať s kým plodiť, mať koho podvádzať a klamať.

Kedysi chlapi umierali v boji na život a na smrť kvôli láske a ženskej priazni. Dnes umierajú v statusoch a na uplakaných emo fotkách. Kedysi obetovali život, dnes obetujú maximálne pár eur za pohárik pri bare a keď to nevyjde, tak tú ženu hneď označia za namyslenú, náročnú, alebo za piču. Kde ostala tá chlapskosť, ideály a odvaha? Kde ostala trpezlivosť a oddanosť, keď chlap šiel na niekoľko rokov bojovať a žena ho ochotne čakala bez toho, aby po týždni aktivovala svoj profil na zoznamke a kompenzovala si chuť na sex milencami.

Kde je tá ochota poznávať jeden druhého aj bez toho, aby spolu hneď na prvom rande súložili a keď to nevyjde, tak to hneď zavrhnúť? Kedysi ľudia randili tak, že sa najprv dlhé týždne spoznávali, pýtali sa jeden druhého na život, alebo si posielali obsiahle listy. Dnes je to tak, že sa ľudia často zoznamujú až po sexe. To je totiž dnes tá najväčšia korisť. Nie poznanie, láska, pochopenie, porozumenie. Ale chvíľka rozkoše. Potom sa už ďalej o seba nezaujímajú. Ide predsa predovšetkým o mäso. Nie o dušu.

A najhoršie vo vzťahu je, keď napriek očakávaniam začne mať jeden toho druhého v piči. Keď tá údajná láska vyhasne. Keď sa jeden začne smiať z toho, čo ten druhý myslí vážne, pretože už ho proste ako osoba nezaujíma. Úmyselne ho zraňuje vo chvíľach, keď ten druhý preňho mení svoj svet a zásady.

Keď začne klamať aj tam, kde to nie je potrebné, nachádza rôzne výhovorky, len aby nemuseli stráviť čas spolu. Všetko ostatné začne mať prednosť a vždy sa nájde niečo “dôležitejšie”, kvôli čomu sa niekde zdržal, alebo musel zrušiť stretnutie. Pritom sa neospravedlní, že tomu druhému pokazil deň, pretože mu to je jedno.

Keď sa pobavene pozerá, alebo prevracia oči, keď ten druhý plače, chorľavie, alebo padá z nôh, pretože mu to lezie na nervy a nechce byť ten, kto by mal byť v takejto chvíli oporou.

Keď sa úmyselne snaží prepočuť čo najviac povedaného a prehliadať čo najviac napísaného. Keď nereaguje na správy, aj keď ich číta, pretože je údajne zaneprázdnený.

Keď sa nič nepýta, nič ho o tej druhej osobe už nezaujíma. Neopýta sa, aký mal deň, ako bolo v práci, čo povedal doktor, aká bola cesta. Nepopraje dobrú noc, ani dobre ráno. Nežiarli. Nebojuje.

Na konci chce z toho všetkého vyjsť ako ten ublížený, ktorý dal do toho všetko čo mohol, no bolo mu ukrivdené.

Takto fungujú mnohé vzťahy, ktoré žijú iba z fotiek na sociálnych sieťach, aby ostatných presvedčili, aká veľká je ich láska a ako sa majú spolu dobre. Koho tým ale vlastne presviedčajú?