Písané venovanie či vymyslená básnička bude pre mnohých ľudí vždy viac, než nejaký kúpený dar. Pretože písanie pekného venovania či básničky je proces a počas písania v každom jednom slove myslíte na tú danú osobu. A čim je to rozsiahlejšie, tým to má väčšiu hodnotu. Nie ako keď prídete do zlatníctva vybrať šperk a toho človeka pomyslíte iba dvakrát:
- prvýkrát, keď ten darček vyberáte a aj tak ho bude mať určite aj niekto ďalší, ak tam nedáte napríklad niečo vygravírovať
- druhýkrát pri platení. A možno vám je aj ľúto tých peňazí, pretože by ste ich mohli použiť niekde inde.
Ale, či už venovanie do knihy, napísať báseň alebo poslať niekomu list, je úplne iný pocit. Dostali ste už niekto list? Ručne písaný? Mnohé knihy sú zbierkami takýchto listov, alebo snov či prianí.
Písanie je zároveň dobrou terapiou. Mne napríklad písanie jednej knihy pomohlo pri dostávaní sa z nepekného vzťahu a z rozchodu. A po rokoch, keď sa k tej knihe vrátim, tak mám pocit, že ju písal niekto iný. Že som do tej knihy vylial všetko svoje trápenie a zabudol som na to. Akoby sa to nikdy nestalo. Pomohlo, vyliečilo a ostal už iba príbeh. Príbeh, ktorý možno raz bude inšpirujúci aj pre niekoho iného. Možno sa v ňom nájde a uvedomí si, že aj iní ľudia prežívajú sklamania, neveru, zlomené srdce, rozchod. Že aj iným sa dejú zlé veci a že nakoniec to ostane už iba príbeh, ktorý môžete niekomu vyrozprávať alebo niekoho inšpirovať či pomôcť mu a poradiť.
Napokon, keď čítate, a vidieť to hlavne v poézii, tak je tam veľa bolesti, veľa o nešťastí, o láske, o smrti a mám pocit, že je viac o tých nepekných pocitoch a myšlienkach, než o láske, radosti a šťastí. Mnohí spisovatelia žili bohémsky, v alkohole, drogách, sebatriznení, chudobe, nešťastí a v neporozumení. A je to cítiť z ich tvorby. Aj pre nich to bola forma terapie a úniku. Od nepochopenia k pochopeniu.
