Dôvera je vzácna vec. Ľudia sa jej boja, pretože mnohokrát je to pre nich ako keby niekomu vkladali do dlaní svoje stokrát prasknuté a pozliepané sklenené srdce. A mnoho úlomkov sa už nikdy nenájde. Boja sa, že raz už z toho srdca neostane ani kúsok nepoškodeného číreho skla, ale iba jeden veľký kus lepidla, v ktorom sa občas zaleskne drobný črep.
A ani sa im nedivím.
Mnohí ľudia majú tvrdé, chladné, kamenné dlane, no chceli by v nich držať niečie sklenené srdce. Prosia oňho a sľubujú, že nedopustia ani jeden škrabanec, ani jednu prasklinu a už ani kvapku lepidla. No je to srdce ešte dostatočne pevné?
Každé srdce je ako sklo – pevné, no zároveň krehké. Tak ako sklo odolá dažďovým kvapkám a náporu vetra, no rozbije ho päsť, alebo kameň, tak srdce odolá plaču a hádkam, no rozbije ho sklamanie a zrada. A srdce sa príliš často rozbije na ružové sklíčka, cez ktoré sa skôr či neskôr pozrieme na niekoho ďalšieho, kto by si chcel získať našu dôveru.
