Ľudia si často zamieňajú ohováranie za pravdu o sebe, ktorú nejde utajiť ani vo chvíli, keď sú neprítomní. A nejde o žiadne „súdenie“ a tie kecy v štýle „len boh ma môže súdiť“, alebo „nesúď, lebo budeš súdený“. Všetci sme dennodenne súdení/posudzovaní za výroky, oblečenie, skutky, prácu, minulosť, postavu, správanie… No a? O chvíľu asi bude za ohováranie označené aj rozoberanie autorovho života na hodine literatúry.

Keď sa niekto rozhodne každý deň spať s niekym iným, predávať fet, klamať, nevracať peniaze, gambliť, chodiť jebať kamarátovi ženu atď… tak prečo sa potom za to hanbí a tvári sa, že to nie je pravda a je mu krivdené. Čia je to vina, že sa o niekom nedá povedať nič dobré? Čia je to chyba a zlyhanie? Jeho! Keď sa niekto rozhodne klamať, nevracať peniaze, súložiť za peniaze, točiť porno, ojebovať na daniach a podobne…. tak musí počítať s tým, že to ľudia budú vedieť a budú sa o tom medzi sebou rozprávať, pretože je normálne sa rozprávať aj o iných ľuďoch. A ak je to o nich pravda, tak im to predsa nemôže uškodiť. Poniektorí ale chcú, aby sa o nich rozprávalo iba pekne, v superlatívoch, samé klady a pozitívne veci. Ale to zlé nie. Lenže nedá sa napísať zoznam a rozdať ho ostatným, aby vedeli, čo môžu o niekom hovoriť a čo nie. Nikto nemôže byť v každom ohľade ten najlepší, najkrajší, najšikovnejší, robiť všetko perfektne. A keď sa ľudia medzi sebou rozprávajú v štýle: „Stretol som dnes Mira. Mal na sebe takú škaredú mikinu“, tak to neznamená, že ma tí ľudia nenávidia, alebo že sú falošní. Nevidím na tom nič zlé, keď sa rozprávajú o tom, čo mám na sebe, čomu sa venujem, aký mám účes, akú voňavku, aký mam hlas, čo pijem, koľko peňazí mám v peňaženke, s kým som chodil, s kým som kamarát, čo som dojebal atď…. ak je to pravda, je to úplne v poriadku. Žiadna krivda.

Je úplne v poriadku rozprávať sa o niekom, ak je to pravda. Ak to nie je iba blud z počutia, alebo nejaký letmý dojem.

Čo je ohováranie na tom ukázať na niekoho „aha, to je ten, čo mi nevie vrátiť peniaze“, „aha, to je tá, ktorá jebe s polovicou mesta, aj keď má doma muža a deti“, „aha, to je ten, čo predáva fet“ …. . Oni sa tak predsa rozhodli a je to ich súčasťou, tak prečo o niekom klamať, že robí niečo iné a že je to super, skvelý človek?

Keď predávaš fet, tak načo to zatĺkaš? Keď robíš kurvu, tak načo rozprávaš, že robíš v zahraničí au pair a že to na fotkách na webstránkach českých, alebo nemeckých bordelov nie si ty? Keď ojebuješ ľudí, nevraciaš im peniaze, alebo neplatíš svojim zamestnancom, tak to má ostať tajné?

Čo je na tom zlé, priznať si kostlivca v skrini, temnú minulosť, vlastné chyby, nedostatky, neresti, zlozvyky, alebo že niečo nevieš? No a? Svojimi chybami a nedostatkami sa priblížiš ostatným ľuďom a viac si porozumiete. Ja sa za to svoje nehanbím a už som o tom niekoľkokrát písal. Takže sa nepotrebujem ospravedňovať, že nežijem podľa rovnakej šablóny, ako niekto iný. Že si nezakladám rodinu a nie som otrokom vlastnej adresy, úverov, hypoték, nábytku, majetku. Mojim majetkom sú všetky prečítané knihy, myšlienky, navštívené miesta a zážitky, ktoré mám uchované v pamäti. A to mi nikto nikdy nevezme. Ani exekútor, ani rozvod, ani úrady, ani zlodeji. Jedine, že by mi niečo padlo na hlavu. A že som žiarlivý, ješitný, hádavý, zlostný, ťažko znášam kritiku a rady od iných, nosím tepláky, bývam s rodičmi, robím si žarty atď? No a? Je to pravda. Kľudne sa o tom bavte, pretože sú to vlastnosti a rozhodnutia, ktoré sú súčasťou mňa a NIKDY by som nechcel byť niekym iným.

Možno by tá armáda tuctových zrúd mohla vliezť taktiež do svojej kože a ostať v nej. Priznať sa k sebe samému, k svojmu bláznovstvu, chybám, nedostatkom, omylom, slabostiam, citom. Nie sme predsa stroje. Malo by sa na to brať ohľad.

Niečo iné je však vyzradiť tajomstvo, alebo niekomu schválne uškodiť, urobiť problém, ak ste sa dohodli na opaku.