Šikana ho sprevádzala celý život, pretože bol iný. Brali ho tak ostatní a aj on sám sa tak cítil. Že do spoločenského života nepatrí. Do žiadnej školy, do žiadneho kolektívu, do žiadnej partie. Asi aj preto, že už podvedome očakával výsmech a poukazovanie na to, že je iný. Aj spomedzi davu stovky ľudí by ste si možno všimli práve jeho. Kvôli stavbe tela, štýlu obliekania, výrazu tváre. Bol akýsi celý pokrútený, nesúmerný. Príliš vysoký, príliš chudý, príliš bledý. Doma ho vždy utešovali tým, že nie je horší než ostatní. Je proste jedinečný. Pretože všetko iné je jedinečné a pre ľudí je jednoduchšie niekoho vysmiať, než ho pochopiť. Než sa zamyslieť nad jeho príbehom. No v ňom sa to po malých kúskoch hromadilo. Ten smútok, sklamanie, zlosť, pretože on vedel že je iný. Nepotreboval, aby mu to dennodenne niekto vyhadzoval na oči. Malé omrvinky sa tak spájali do väčšieho celku. Ako malý výhonok, z ktorého raz vyrastie strom a z jeho dreva vystrúhanou pálkou raz niekto rozmláti niekomu lebku na kašu.

Ten čas, ktorý trávil sám, využíval na čítanie, samovzdelávanie, sledovanie rôznych kurzov a náučných programov. A v predstavách bol hlavnou postavou rôznych scenárov. Príbehov rôznych žánrov od tých romantických, detektívnych, komediálnych, až po hororové krváky.

Najťažšie bolo obdobie školy. Pretože tam musel. Voľný čas mohol tráviť ako chcel. V prírode, pri knihách, na bicykli. Sám, bez smiechu, úškrnov, nadávok, blbých poznámok. Bez ukazovákov. A ako sa blížil koniec školského roka, tak sa v ňom stupňoval dobrý pocit, pretože už nikdy viac týchto ľudí neuvidí. Ani bezohľadných spolužiakov, ani učiteľky, ktoré mu nikdy nepomohli a neochránili ho. Dokonca ho topili tiež a vysmievali sa mu. Napriek tomu, že mal vždy vynikajúci prospech.

S koncom roka sa blížil aj záverečný večierok, na ktorom sa celá trieda dohodla. Všetkým prišlo divné, že účasť potvrdil aj on. Veď mu zo života robili peklo. Ale aspoň si budú mať z koho urobiť fackovacieho panáka. A tak aj bolo.

Na počudovanie ho nechali sedieť s nimi pri jednom stole. Popíjal s nimi pivo v podniku, ktorý si na toto stretnutie vybrali. Aj triedna učiteľka súhlasila a bavila sa na vtipoch, smiešnych historkách a ako vždy, aj na posmeškoch na jeho osobu. Spolužiaci postupne na striedačku odbiehali na záchod, buď sami, alebo v skupinkách. Dosť toho pojedli a popili, no telo niečo muselo vylúčiť aj von.

Celý čas si ho doberali a nahlas sa smiali keď niečo povedal. Keď odpovedal na otázky ohľadom jeho života, súkromia, plánov do budúcnosti. A trpezlivo im odpovedal. Už dávno si vybudoval odolnosť a bral to ako samozrejmosť. Že súčasťou jeho života je výsmech. Tajne však dúfal, že svet dospelých prinesie zmeny a viac tolerancie.

Keď už boli spolužiaci pripití, začali mať drzejšie poznámky a pribúdalo nadávok. A najviac ich sralo, že on ostával pokojný a dokonca sa usmieval. Keď doňho jeden zo spolužiakov štuchol s tým, že prečo sa tak priblbo vyškiera, tak pokojne povedal: „Vy tu sedíte, bavíte sa, popíjate, napchávate sa, vtipkujete na moju osobu, máte nepatričné poznámky a pritom netušíte, že už hodinu umierate. Všetci.“ A spustil hlasitý smiech na celý podnik. Prvýkrát ho videli smiať sa. Bol to však smiech, z ktorého mrazilo.

A tak aj bolo. Spolužiaci už na záchod nebehali na malú ani na veľkú. Zvracali krv, krv im začala vytekať z nosa, s uší, konečníka a genitálií. Najprv len po kvapkách. No postupne sa to menilo na dusivý kašeľ, krvavé slzy a striekanie zo všetkých telesných otvorov.

Keď prišla pomoc, bolo už neskoro. On pokojne sedel na stoličke a čakal. Vo výpovedi uviedol všetko tak, ako bolo. Ako sa doma učil získavať jedy a miešať rôzne látky, ktoré spôsobujú smrť. Ako ich nepozorovane aplikovať a ako dávkovať množstvo, aby si stihol užiť celé to divadlo. Na záver dodal, že je s výsledkom spokojný a teší ho, že nikoho z nich už nikdy neuvidí. Ani spolužiakov, ani ich rodičov, ani triednu, ani susedov, ani okoloidúcich. Nech si ho berú a izolujú. Samota mu nevadila. A veril, že ani väzenie na ňom nenapácha veľké škody. Bol totiž zvyknutý aj na šikanu, aj na samotu, aj na dlhé hodiny ponorenia sa do vlastnej hlavy a cestovania po svete fantázie. A to mu nikto nemohol vziať.