Človek sa odjakživa zamýšľa nad otázkou zmyslu života. Čo je zmyslom života? A tak som sa rozhodol zamyslieť aj ja, keďže zatiaľ ešte nebláznim natoľko, aby som nemal trocha triezveho pohľadu.

V prvom rade sa treba zamyslieť nad samotnou otázkou a tá neznie „Aký je zmysel ĽUDSKÉHO života“, ale aký je zmysel života celkovo. Pretože základnou stavebnou jednotkou života je bunka. A život nie je iba v človeku, ale aj v zvieratách, rastlinách, baktériách, mikroorganizmoch a rôznych ďalších formách života, ak nerátame vírusy, čo sú nebunkové formy života. Všetko, čo má základné prejavy života: Pohyb, dýchanie, prijímanie potravy, rast a rozmnožovanie, dráždivosť, dedičnosť. To je učivo základnej školy.

Zmysel života je priniesť svojou existenciou niečo tomuto svetu, aj keď len maličkosťou, ktorá je ohnivkom v reťazovej reakcii všetkého. Priniesť svojou podstatou a vlastnosťami zmysel pre všetko ostatné. Vzduch, krásu, talent, vôňu, obživu, plody, radosť, pomoc, úžitok … Nemusí to po sebe zanechať stopu na zbytok existencie všetkého.

A zaráža ma výrok poniektorých fanatikov „Ži a nechaj žiť“, ale týka sa to pre nich iba človeka a spoločenských zvierat. To ostatné je už fúúúúj to je slizké, chlpaté, škaredé, odporné. Alebo sa človek rozhodol, čo sa môže jesť a čo nie, čo je užitočné a čo je škodca. Užitočné treba chovať a škodcov treba zabíjať. Na základe čoho ale má človek určovať, čo je prospešné a čo nie? Iba na základe vzťahu k nemu? Čo sa dá pohladiť, skrotiť, naučiť povelom a poslušnosti je viac a všetko ostatné niekde nižšie? Nepodstatnejšie? Niečo rozmaznávať a na niečo nastražiť pasce a postreky? Alebo že zvieratá majú väčšiu hodnotu ako rastliny a človek je viac ako zviera? Pošlite však človeka nahého do lesa, medzi divú zver alebo zaplávať si so žralokmi. Na ktorej strane bude rešpekt a strach? Kto bude mať navrch?

A označiť niečo za škodcu? Škodca pre koho? Pre koho iného, ako pre človeka? Zaťažujú sa ale samotné zvieratá nejakými tabuľkami, zaradením a rozdelením na živočíšne druhy? Narodia sa, hýbu sa, rozmnožujú, prijímajú potravu, reagujú na vonkajšie podnety, dýchajú. Odniekiaľ niekam idú a potom ich zrazu niekto úmyselne zašliapne, rozdrví lopatou alebo otrávi iba preto, lebo je to „škodca“, alebo „fúúúj odpornééé“

A čo sa týka rastlín, tak sú niečo menej iba kvôli tomu, že neolizujú ženám vagíny a nie sú barlou pre samotárov, terčom pre tyranov, hračkou pre rozmaznané deti, vychádzkovou dekoráciou pre namyslené paničky a zbraňou pre grázlov? Iba preto, že sa na človeka nepozerajú očami bytostí, uväznených v bytoch, domoch, dvoroch, zafajčených podnikoch, klietkach, akváriách, panelákoch, ohradách, stajniach, maštaliach, kabelkách, košíkoch, obojkoch, reťaziach, poveloch, granulách, majetníckosti, rozmaznanosti a súťaživosti?

Človek mal svetu priniesť talent, krásu, zveľaďovanie a žiť s prírodou, nie proti nej. Prispôsobiť sa a zapadnúť do nej, nie zasahovať do procesov a meniť ich.

Všetko tu má svoju váhu. Nie väčšiu, ani menšiu a tá váha nezávisí od vzťahu k človeku a aby on rozhodoval o tom, čo je viac a čo menej. Z niečoho má živú dekoráciu do obývačky, doplnok pri prechádzke, náhradu za partnera či za dieťa a niečo otrávi, zašliapne. Všetko tu má ale svoj zmysel. Každá forma života. Čo by sme dýchali? Čo jedli, z čoho tkali, z čoho vyrábali nábytok, čo by bránilo zosuvom pôdy? Každá maličkosť je veľmi dôležitá v procesoch okolo nás. Iste, sme spotrebitelia, musíme jesť, niekde bývať a podobne. Ale je rozdiel využívať a byť vďační, alebo plytvať, zabíjať pre zábavu, týrať, vypaľovať, hubiť, klčovať a postaviť chamtivosť a biznis nad úctu k životu.

Takže zmysel života určite nie je podriadiť všetko ostatné človeku a aby on rozdeľoval formy života podľa toho, ako pasujú jemu.